Atelier.doc


Projekty

Zuza Piussi / KOLIBA

O projekte

Späť k projektom
Pátranie  po osudoch slovenskej kinematografie, ktorá už roky žije v tieni svojej minulosti.

 

Rozkradnutie filmových ateliérov po roku 1989 a nezmyselná privatizácia, ktorá iba zakrývala neschopnosť a neochotu štátu spolupodieľať sa na filmovej tvorbe, mali za následok rozdelenie filmárskej obce a takmer zánik národnej kinematografie.  
Zmyslom filmu je poskytnúť ucelený obraz o historických, ale aj súčasných manipuláciách a škandáloch spojených so Slovenskou filmovou tvorbou, ktorú reprezentovali ateliery Koliba. Dnes je "Koliba" sídlom komerčnej televízie, ktorá v atelieroch nakrúca reality show.
Protagonisti tohto filmu sú osoby mediálne známe od legendárnych slovenských režisérov až po producentov, podnikateľov a pomníky. V prípade mnohých z nich žiaľ s dosť rozpornou minulosťou. Koliba je montážou rozhovorov, situácií a archívnych filmov použitých vo vzťahu k téme.

DVD kliknite sem

 

Scenár, réžia - Zuza Piussi:
Ivan Janovský, bývalý zamestnanec Koliby a vtedajší šéfproducent STV mi ponúkol možnosť robiť film o Kolibe. Preňho to bolo veľmi osobné, ako je to stále veľmi osobné pre ľudí, ktorí na Kolibe pracovali a prežili tam svoje najšťastnejšie roky. Pre mňa to osobné nebolo. Mňa nezaujímala  Koliba ako taká, pre mňa to bola modelová situácia spoločenských procesov ktoré sa vtedy bežne diali. Tak ako sa rozkradla Koliba, tak sa rozkradlo kopec iných podnikov. Zaujímavé pre mňa bolo  to, že niektorých ľudí som  osobne poznala alebo som sa s nimi stretávala na škole, prípadne sú to verejne známe osoby. Neboli to pre mňa anonymní podnikatelia, ako keď sa rozkradne tepláreň, alebo píla v Liptovskom Hrádku. Tým, že nie som dobrá investigatívna dokumentaristka, točila som celé rozhovory a čakala, kým sa nestane nejaká situácia, ktorú by som použila vo filme. Bolo to ťažké, pretože nikto si viac nedáva pozor na kameru ako politici a filmári. Boli stuhnutí a niektorí ma obviňovali, už na začiatku,  že z nich chcem urobiť hlavných vinníkov. S veľa filmármi som sa  stretla, porozprávali mi svoje názory, ale odmietli to zopakovať na kameru. Niektorí ma poslali kade ľahšie už na začiatku. Keby som si mala vybrať, točiť podobný film ešte raz, povedala by som, že ďakujem- už nikdy. Teraz som rada, že film Koliba sa nám podarilo dokončiť, pretože ma dlho paralyzoval. Osud Slovenskej filmovej tvorby Koliba je o tom, že sa nikto nevedel postaviť pažravým politikom a nikto sa nesnažil pozrieť do budúcnosti, každý si chcel  iba uchmatnúť z koláča. Nakoniec Kolibu sprivatizoval Otec národa, ktorý mal veľkohubé reči o národnej kinematografii a "národnom striebre". Majetok rozkradli a budovy nechávajú devastovať, aby ich mohli každú chvíľu zbúrať a na pozemku filmárov postaviť vilky pre bohatých. Snažila som sa odhaliť kto hral akú úlohu, bez toho, aby som to hodnotila a podsúvala svoje tézy a konštrukcie. Kamera má tú vlastnosť, že po čase sa každý najlepšie odhalí sám. Myslím, že pozorovanie je najlepšia cesta k pravde. Preto je metóda, ktorou robím filmy pre mňa podstatná. V Kolibe vystupujem preto, lebo som cítila potrebu, aby vo filme bola postava cez ktorú to bude divák vnímať. Vystupujem tam ako naivná blondínka, ktorej všetci vysvetľujú ako to vlastne bolo. Ukazuje sa, že tie verzie skutočnosti ktoré mi rozprávajú protagonisti filmu sú nezlučiteľné. Jediné, čo je jasné je celková beznádej a nemohúcnosť. Skrátka prekliata krajina.

Kamera – Braňo Špaček:
V čase nakrúcania Koliby, som mal názor (povedal by som priam fixnú ideu) čo sa týka kameramanského prístupu, že najlepšia estetika je žiadna estetika pochádzajúca z hlavy kameramana. Punk rock prístup. Spomínam si že sme sa dosť po ceste nakrúcania bavili o tom že "byť pri tom" je dôležitejšie ako estetika. Dodnes ma nasiera tzv. čistota-bezchybnost prejavu aj v hudbe aj vo filme a na druhej strane dômyselne vymyslená a vyprodukovaná pseudošpina. Ja som punkrocker, nie obdivovateľ punku. Odtiaľ je asi tá pokrivená estetika. Som potkan, ktorého život bol od istého obdobia úzko spojený s filmovou výrobou a táto téma bola a je pre mňa absolútne osobnou témou. Na vlastné oči (zvnútra diania) som mal možnosť pozorovať zánik oboch filmových laboratórií, vlastne troch- lebo aj v Košiciach sa o to snažili a po troch rokoch všetko zariadenie dali do šrotu alebo rozpredali za päť korún. S týmto a s kopec ďalšími osobnými skúsenosťami v hlave som sa ako "slovenský filmový potkan" šmodrchal popri rohoch, pri zemi, po chodbách, kanceláriách a sledoval čo, kto hovorí...

Strih – Jana Vlčková:
To, že sa budú používať archívne materiály, bolo jasné od začiatku, ťažšie bolo nájsť mieru a spôsob prepojenia, nakoniec sme sa dopracovali snáď k tej decentnejšej ceste. I keď to bolo dosť komplikované, pretože rozhovory boli natáčané bez predošlej znalosti prístupných archívnych materiálov. Pokúšali sme sa tiež pracovať s ukážkami zo slovenských filmov. Je zaujímavé, že sme sa so Zuzanou dosť často stretli s kritikou nášho výberu ukážok a našej prezentácie slovenského filmu ako takého. Naším obľúbeným sa stal vojnový film Deň, ktorý neumiera z roku 1974 režiséra Martina Ťapáka (ktorý bol zhodou okolností tiež riaditeľom Koliby). Reprezentoval pre nás všetko, čo typický slovenský film pre normálnych ľudí znamená: ťažkopádnosť dialógov, patetický prejav hercov, neuveriteľnosť postáv, silená lyrika obrazu, atď... Filmov a materiálov o Kolibe bolo mnoho, od budovateľských príspevkov do týždenníkov v päťdesiatych rokoch, cez reklamné filmy pre prípadných koproducentov zo západu v osemdesiatych, až po starostlivé záznamy všetkých významnejších návštev na Kolibe za riaditeľa Ondruša, symbolicky - pre dobu, kde sa už skoro netočili žiadne filmy - nakrútené na luxusný formát 35 mm. Motív drahých áut, dovážajúcich k vrátnici na Kolibe rozmanité postavy a postavičky politického diania, sa nedal nevyužiť, perfektne ilustruje hodnoty mečiarovského obdobia. Prišlo mi osobne dosť dôležité, že sa prostredníctvom tohto filmu podarí znovu trochu pripomenúť, aké spôsoby reprezentuje jedna zo súčasných vládnucich strán. Film Koliba je špeciálna detektívka, v niečom možno na prvý pohľad lajdácka, na úkor niektorých faktov prináša fragmentárne, ale silné charakteristiky všetkých účinkujúcich, jedny z najsilnejších z tohto hľadiska sú návštevy u pána Hudeca a Ondruša. Zvolili sme najjednoduchší spôsob vyrozprávania príbehu Koliby - chronologicky, aby mohla vyniknúť mozaika, tvorená všetkými "záchranármi" slovenského filmu, ktorá sa tak mimochodom stáva príspevkom do diskusie o stave súčasného slovenského filmu.

Producent – Robert Kirchhoff:
Rozpad resp. rozkradnutie kolibských ateliérov zapríčinili a živili politici. Začalo to práve v období, keď ateliéry Koliba nikomu nechýbali – okrem filmárov. Nikto z občanov nechcel zachraňovať slovenský film. Rezignovali aj na mnoho iných vecí. Sme obklopení hodnotovou labilitou, ktorú stíha strach z minulosti a zlé svedomie zakrývané hrou na idiotov. Myslím, že príčina rezignácie je v priam systematickej výchove k nekultúrnosti. Preto sa nezdá nikomu zvláštne, keď sa stane nespravodlivosť alebo svinstvo. "Ponovembrový" príbeh Slovenskej filmovej tvorby je ukážkovým príkladom slovenskej privatizačnej rabovačky na spôsob mafiánskeho kapitalizmu, ktorá sa diala najprv potichu a keď videli, že nikomu sa nič nestalo a nikomu nič nevadí, tak to dnes robia úplne bez škrupúľ. Je to podivuhodná história plná absurdít. Nemenej čudný bol spôsob, ako sa naša spoločnosť atelier.doc, ktorá film produkovala k celému projektu dostala. Keď ho v Slovenskej televízii hodili pod stôl, bol film z deväťdesiatych percent nakrútený a my sme vlastne pracovali len na tom, aby sme ho zachránili pred skartovaním, ktoré mu hrozilo, pretože režisérke prikázali vrátiť nakrútený materiál. Situácia sa napokon vyriešila, dokonca po zmene dramaturgie do projektu Slovenská televízia nanovo vstúpila už ako koproducent. Aj k tomuto výrazne prispelo dlhšie časové obdobie, kedy sa film pripravoval a nakrúcal. Doteraz sa tejto témy podrobnejšie nikto nedotkol. Je to pátranie v neznámych vodách. Preto si myslím, že už samotná odvaha reflektovať takúto "nepohodlnú" tému, ktorá vlastne neprináša nijak výnimočný filmársky kredit, skôr rozpaky a nepriateľov aj vo filmárskej obci- je zbraňou proti všetkým zlým jazykom. Verím, že pôsobí očistne.